Jednou z prvých a základných príčin problémov je naša podstata, s ktorou sme sa za celú relatívne dlhú dobu trvania ľudských dejín, nestihli vysporiadať. Dejiny ľudstva sú sledom krvavých udalostí, pričom je až zarážajúca ich na prvý pohľad zrejmá podoba. Rovnaký scenár, zásadne rovnaký typ despotického režiséra a ukecaných, činu neschopných producentov. Kladiem si teda otázku: Kam sme sa posunuli? Kedy z tváre človečenstva zmiznú tie hnisavé vyrážky, ktoré tak špatia inak pekné kontúry a črty? Kedy už konečne dospejeme? Od objavu písma a prechodu k demokracii v staroveku by sme sa za 2500 rokov mohli konečne dopracovať k ďalšiemu dôležitému míľniku na našej ceste. Mohli by sme konečne presne definovať pojem objektívnosť. Na začiatok by úplne stačila nezaujatosť vo výklade histórie. Stačilo by zrušiť teóriu o tom, že dejiny píšu iba víťazi.
Určite sme všetci počuli o zverstvách, ktoré páchali nacistickí "doktori" v koncentračných táboroch počas genetických pokusov, no oveľa menej, ak vôbec, toho vieme o tom, akým kusom práce prispeli Nemeckí vojnoví lekári k vývoju medicíny pri liečení mnohých ochorení. Bez nich by dnes bola genetika " v plienkach" a genetické inžinierstvo by bolo hudbou ďalekej budúcnosti (tým sa ich nechcem zastávať).
Dozvedáme sa o úžasnom dorazení Kolumbusových lodí k brehom Ameriky,, no kto bude tento triumf „vyspelej civilizácie“ špiniť skutočnosťou, že počas osídľovania bola fakticky vyvraždená pôvodná populácia? Asi nikto. Prišiel čas ukázať mladým ľuďom pravdu o nich, nás aj tých „pred tým“. Ale nie pravdu, takú akú ju vidíme od britských ostrovov po Ural. Pravdu takú, akú ju vidí Afrika, Arabský polostrov, Japonsko, Európa,, Nový Zéland, Patagónia či Aljaška.
Pri pohľade na tony protéz v Osvienčime, ktoré mali svojich majiteľov odkázaných na ich oporu, na vlasy splatené do kobercov po dlhom čase cítim čosi, čo ma štípe v kútikoch očí ako soľ. Spomienky, nech sú akékoľvek, pália tak ako páli soľ v slzách, tak aj ony jatria rany. Križiacke výpravy, inkvizícia, holokaust, pogromy alebo džihád.
Ospravedlnenie pomôže, odpustíme si, ale krvavá stopa sa za nami neprestáva tiahnuť. Prečo je to tak? Prečo stále prešľapujeme na tom istom mieste? Neviem alebo sa nechceme pohnúť ďalej? Je to celkom prirodzené, pochopiteľné, no rozhodne nie akceptovateľné: ľudia majú radi svoje stereotypy. Je to celkom príjemné, keď nájdeme aj uprostred noci minerálku na svojom mieste. Ale uvažovali ste niekedy, čo sa stane, ak ju niekto vymení za fľašu čistiaceho prostriedku? Väčšina z nás by to nepostrehla. Vo svojej zaslepenosti a presvedčení, že je to tá istá fľaša, ktorú sme tam o 19:28 položili sme schopní odignorovať rozdielny tvar, vôňu a spočiatku aj chuť. Chvíľu nám trvá, kým si uvedomíme, čoho sme sa to napili a aké to bude mať následky. Zdanlivo banálne, no v princípe presne takto fungujeme už tisícky rokov. A pritom by celkom stačilo spomenúť si, že hoci 100 – krát sme postavili minerálku na to isté miesto, včera sme umývali ten príšerný hrniec a čistič sa nedopatrením dostal na iné nesprávne miesto. Stačilo tak málo a ten výplach žalúdka by nebol potrebný. Stačilo len spomenúť si.
V noci z 31. 12. 2000 na 1. 1. 2001, na začiatku nového milénia zaznela otázka: „Čo bude ďalej?“ ak nie z úst, tak aspoň niekde v podvedomí asi každého z nás. Dnes za prvými číslami dátumu píšeme 2006 a ja začínam mať pocit, že po 6 rokoch hľadania som o krok bližšie
Predchádzajúce generácie nám vydobyli slobodu, ľudské práva, demokraciu. Sme na rade, je na nás, aby sme zmenili to, čo oni nestihli, na čo neboli pripravení. Začnime sa rozprávať, všetky ostatné spôsoby zlyhali a narobili obrovské škody, takto aspoň nič nepokazíme. Rozhovor, to neznamená dialóg o ničom. Je to dialóg o pravde. Nie moslimskej, kresťanskej, židovskej, ateistickej, hinduistickej či budhistickej. Poďme sa baviť o pravde ako o čomsi, čo nepozná hranice, kultúrne ani náboženské rozdiely.
Minulosť nezmeníme, no poučiť sa z nej môžeme. Prítomnosť zmeniť vieme. Chyby a rozhodnutia, ktoré teraz, v tejto chvíli robíme ovplyvnia nielen budúcnosť nás, ale ďalších miliárd ľudí, ktorí prídu neskôr. Spomeňme si na nich, na nás a možno potom prestaneme byť JEDINOU VÝNIMKOU...